From misery to happy end... part 55 – I want your T-shirt
O chvíľu sme vyšli z mojej starej izby a sadli sme si na gauč v obývačke.
"A ako sa má mama s ockom?"
"Nerozprávajú sa so mnou. Pozitívne je, že budem mať už osemnásť a nebudú ma môcť dať zas do decáku."
"Ako to?"
"Som tehotná a to im vadí. Chcú, aby som šla na potrat, no ja nechcem. To dieťa nesmie umrieť. Je moje, teda naše."
"Budem sa musieť s nimi porozprávať."
"Nie, to nemusíš. Je to ich rozhodnutie."
"Kúpime si dom, teta. Ja to idem vybaviť." Usmial sa Justin.
"Dobre, ale oni ju chceli."
"Oni dostanú rozum, starká, neboj sa."
*O hodinu neskôr*
"Justin, pôjdeme už?"
"Môžeme." Usmial sa na mňa.
"Starká, my už pôjdeme."
"Zabalím, vám koláčiky na cestu."
"Dobre, ďakujeme."
"Už ideš, srdiečko? Príďte niekedy zas aj s Justinom, dobre?"
"Prídeme, starký, neboj sa."
Prešli sme ku dverám, kde sme sa obuli a dostali sme koláče s čokoládovou polevou.
"Ahojte." Objala som ich a odišli sme.
"Vidíš? Nezjedli nás."
"Sú v pohode." Nasadli sme do auta.
"Ideme rovno domov, či za Usherom?"
"Za Usherom. Bude to len chvíľka."
"Dobre, v pohode." Usmiala som sa. "Ako dlho je to odtiaľto?"
"Asi hodinku." Položil mi ruku na stehno.
"Hodinu? Až?"
"Ale no tak. Nie je to tak veľa."
"Keď myslíš..." vzdychla som a hlavu som si oprela o sklo auta.
"Mel?"
"Hm?"
"Budem musieť odísť. Len na chvíľku. Možno na týždeň."
"Kedy?"
"Druhý septembrový týždeň. Mám pár charitatívnych koncertov po Európe. Bude ich dokopy asi päť, možno len štyri. Scooter to ešte stále rieši."
"Takže?"
"Takže zostaneš doma sama. Teda zostaneš s mojimi rodičmi. A potom je tu druhá možnosť."
"Že?"
"Že pôjdeš so mnou. Spravíme si výlet. Sem - tam niečo zaspievam, zastavíme sa dokonca aj v Paríži. Tam by mohlo byť krásne."
"A škola?"
"Spravíme si prázdniny. Vieš, že vybaviť sa dá všeličo.
"Nerada to zneužívam."
"Tentoraz budeš musieť."
"A kde by tie koncerty mali byť?"
"Francúzsko, Turecko, Česko, Slovensko a možno Nemecko."
"Slovensko? Tam mám sesternicu. Odsťahovali sa z Kanady, keď mala tri. Občas chodí aj ku starkej. Mám ju na Facebooku a Twitteri."
"Vidíš! Takže ideš?"
"Rozmyslím si to."
"Ako sa volá tvoja sesternica?"
"Chiara.“
„A kde presne býva?“
„V Bratislave.“
„Bratislave?“
„Hlavné mesto Slovenska, zlatko.“
„Prepáč. Zo zemepisu som nikdy nevynikal. A vieš niečo po Slovenky?“
„Viem. Viem povedať: nechytaj ma za riť ty úchylák a ešte: milujem Justina Biebera. Vedela som toho viac, ale už som pozabúdala.“
„Počul som svoje meno.“
„Ja viem, miláčik.“ Zasmiala som sa.
*Pred Usherovym domom*
„Čau, bro!“
„Ahoj, Biebs!“ spravili taký zvláštny pozdrav. „A ty si?“ pozrel sa na mňa.
„Mel.“
„Tak ty si tá slávna Melanie.“ Objal ma. „Poďte dnu. Som tu sám, lebo som sem prišiel iba narýchlo niečo vybaviť.“
Vo vnútri to vyzeralo ešte o čosi dokonalejšie, než zvonku. Chata, teda presnejšie vila bola na samote neďaleko lesa, asi kilometer od cesty. Nebol tam počuť ruch ulice, či trúbiace autá, len štebot vtákov a šušťanie lístia. V záhrade boli pomaly odkvitajúce ruže obklopené vysokými smrekmi, brezami a javormi. Nad jazierkom pri malom praku, ktorý bol súčasťou pozemku bola vŕba. Jej dlhé konáre siahali až pod vodu. Na hladine plávali lekná s bielymi a ružovými kvetmi. Za domom sa rozprestieral veľký bazén, palmy, piesok a lehátka. Z bočnej strany domu bola terasa z ktorej je priamy výhľad do lesa. Z nej sa dá cez presklené dvere prejsť priamo do obývačky spojenej s kuchyňou. Dom má tri poschodia.
Sadli sme si na biely kožený gauč. Usher nám ponúkol whisky, dala som si. Justin odmietol, keďže šoféruje.
„Naozaj si nedáš?“
„Nie, nejako sa dostať domov musíme.“
„Tak tu prespite. Mám dosť izieb.“
Justin sa na mňa hneď spýtavo pozrel. „Zlatko?“
„No...tak fajn.“ Vzdychla som. Nezdržíme sa tu dlho, znelo mi v hlave. Samozrejme. Nemusela som súhlasiť, ale vyzerala by som ako nejaká piča, čo ho drží pod papučou.
*O hodinu neskôr*
„Dobre, takže číslo máš. Do dvoch týždňov ti nájde zariadený dom v Kanade.“
„ Ďakujem.“ Povedal a odpil si z whisky.
*00:14*
„Zlatko, som unavená.“ Vzdychla som a položila som si hlavu na jeho rameno.
„Dobre. Choď hore, o chvíľku prídem.“ Pobozkal ma.
„Nemám v čom spať. Nemám pyžamo.“
„Dáš si moje tričko, dobre?“
„Mhm.“ Vyšla som po schodoch a vošla som do druhých dverí sprava. Kúpeľňa bola súčasťou izby. Zhodila som zo seba všetky veci a vošla som pod horúcu sprchu. Namydlila som si celé telo a následne zmyla. Keď som vyšla, poutierala som sa pripraveným uterákom. Zabalila som sa doňho a rozpustila som si vlasy, ktoré som mala zopnuté štipcom. V izbe už bol Justin. Sedel na posteli a čosi ťukal na mobile.
„Dáš mi, prosím to tričko?“ usmiala som sa.
„Samozrejme, ale najprv si musíš dať dole ten uterák.“
„Ak zamkneš, nemám problém.“
„Je zamknuté.“
„Naozaj?“
„Neveríš mi?“
„Pravdaže verím.“ Rozprestrela som uterák, ktorý som mala na sebe a nechala som ho spadnúť k mojim nohám. Justin si oblizol spodnú peru. Pristúpila som k nemu a objala som ho okolo krku. Musela som sa dať na špičky, aby som m dočiahla k uchu.
„Chcem to tričko.“ Šepla som a kusla som mu do ušného laľôčku.
„Tak si ho zober.“
„Ako myslíš.“ Každým slovom som sa približovala bližšie k jeho perám. Pobozkala som ho. Využil čaro situácie a našiel si cestu jazykom do mojich úst. Pomaly som mu vyzliekla tričko, no neodlepila som sa od neho ani na sekundu. Rukou som našla gombík na jeho jeansoch. Opatrne som ho rozopla a následne aj zips. Sadol si na posteľ, aby som mu ich mohla zvliecť. Išli dole rovno aj s boxerkami, aby som si uľahčila prácu.
„Máš?“
„Mhm.“
„Kde?“
„Jeansy, ľavé vrecko.“
Načiahla som sa po ne. Naozaj boli tam. Boli jahodové. Sama som jeden rozbalila a navliekla som mu ho.
„Prosím, vynechajme predohru.“ Vzdychol.
„Nenamietam.“ Šepla som. Prevalil sa na mňa a opatrne mi roztiahol nohy. Chytil ma za ruku a vnikol do mňa. Bolo to drsnejšie, ako som predpokladala, no napriek tomu to bolo úžasné.
„Prepáč.“
„To je v poriadku, pokračuj.“ Zaborila som si ruky do jeho jemných vlasov a pozrela som sa mu do orieškovohnedých očí. Po dlhej dobre konečne žiarili radosťou. Pousmiala som sa.
„Už budem.“
„Mhm.“ Zamumlala som. Zrak som neodlepila od jeho očí. Mala som pocit, že mu vidím do duše. Mal tak hlboký pohľad.
„Už!“ zakričal, čím ma vytrhol z premýšľania. „A ty?“
„Nie, ale nechaj to tak.“ Usmiala som sa. „Užila som si to, a aj tak som už unavená.“ Myslela som to úprimne. Naozaj to bolo skvelé. Odpadol zo mňa. Zotrela som mu kvapky, ktoré stekali po jeho čele a prehrabla som mu vlasy.
„Stalo sa niečo?“ pozrel na mňa s obavami.
„Nie. Vôbec nie. Všetko je v úplnom poriadku.“ Položila som si hlavu na jeho hruď a počúvala som tlkot jeho srdca.
Tento príbeh nájdete aj na Facebooku